Vek nerozhodeuje alebo ako budovať dlhovekosť

Viaceré štúdie hovoria, že ľudské telo je stavané na to, aby sa úplne v pohode dožívalo 150, 310 či dokonca 1000 rokov. Prečo teda priemerný vek života je niekde medzi 60-80 rokov (v závislosti podľa krajiny)? Veď to nie je ani polovica! A prečo sa stalo normálne, že povedzme od druhej polovice života ľudia zvyknú hovoriť, že to s nimi ide dolu vodou a už to nie je to, čo to bývalo „za mladi“? „Tu ma bolí, tam ma pchá, tu mi robí ratata…“ Lieky sa jedia ako lentilky a v podstate je abnormálne, keď človek v „civilizovaných krajinách“ je v 60-tke a neberie žiadne lieky?. (Neverili by ste, ako toto dokáže lekárov naštvať).

Či chceme, alebo nie, každému vek pribúda – i keď je to len číslo. Pribúda aj mne, aj keď si často nepamätám, koľko to vlastne mám 😀 Nejako sa s tým číslom nestotožňujem 😀 

Každopádne, s pribúdajúcim číslom som začala pozorovať, prečo vlastne ľudia starnú a chorľavejú. Priviedlo ma k tomu pozorovanie nielen okolia, ale aj samej seba v období, kedy som sa o seba nestarala príliš dobre. Pokrivená sedela dlho za počítačom a prácou, hýbala sa málo, nechodila do prírody a chodila spať neskoro a celkovo som skĺzla do obdobia, kedy som k sebe nebola „pkená“. Vôbec som sa nečudovala, že moje telo mi začalo ukazovať známky nespokojnosti. 

Samozrejme, vzorce a programy v ktorých som vyrástla by povedali“  „Jaaj, no to ide s vekom moja… Po tridsiatke je to tak“ (to je ten miernejší prípad)“ alebo „Veď ti ťahá na 40 a bude to len horšie“ – to je ten ďalší stupeň 😀 Ja však neverím, že takto to je „normálne“. 

Uvedomila som si, že ľudia starnú preto, lebo nerobia to, čo robili za mlada. Nerobia to, čo im robí dobre. Tým „dobre“ nehovorím o úrovni rozkoše, ale o tom, čo ľudí privádza k tomu, aby sa cítili dobre po fyzickej, emocionálnej a mentálnej stránke. Naríklad pravidelne, na dennej báze dopriali svojmu telu nejaký pohyb, smiali sa, hrali sa, učili sa a objavovali svet ako deti.

S vekom prichádzajú rôzne životné situácie a výzvy ako práca či rodina, starostlivosť o domácnosť či finančné zabezpečenie… Na vrchu toho všetkého spoločný menovateľ zvaný „stres“. Ľudia zvyknú hovoriť, že nemajú čas na civčenie  alebo na oddych. A viete čo si vtedy hovorí telo?

Keď ty nemáš čas na mňa, tak ani ja ti nedám veľa času. 

Odpoveďou sme my sami

Je celý rad vecí, ktoré odborníci označujú za zdravé alebo nezdravé, či škodlivé. Nečisté ovzdušie, plasty, žiarovky, chemikálie v jedle, škodilvé 5G… A milión ďalších vecí, pred ktorými nás varujú. Ale… 

Čo tak sa zamerať na to, čo svojmu telu robíme / nerobíme priamo my sami? Čo do svojho tela vkladáme (aké jedlo, emócie a myšlienky)? Aký priestor dávame svojmu telu, aby sa cítilo dobre, regenerovalo sa, vypustilo, čo mu netreba a dokázalo sa samo uzdraviť? Je totiž veľmi ľahké zvalovať vinu na vonkajšie vplyvy s nálepkou „zdraviu nebezpečné“… Ale úprimne – je to skutočný pôvodca starnutia a chorľavenia alebo sme to my sami? Ja v tom mám jasno…

Kam neprúdi energia, tam neprúdi život

Zdravie sa dá jednoducho rozdeliť na zdravie fyzické, mentálne a emočné. Všetky sú ekvivalentne dôležité a sú vzájomne prepletené a všetky predstavujú určitú formu energie v tele. Ak jedno z nich nemá voľný priechod, tak vytvára nejaký blok a to sa odrazí na všetkých úrovniach zdravia. 

Nebudem sa tu teraz rýpať v nejakých ezoterických teóriách, blokoch z detstva či zdravej výžive. Hovorím o úplne normálnom a fyzicky merateľnom prúdení v tele – ako je napríklad krvný obeh, tok lymfy, vyplavovanie hormónov, príjem živín a výdaj z tela von (obe rovnako dôležité). To všetko môžeme označiť ako ENERGIU prúdiacu ľudským telom. 

Ak jedno z tohto neprúdi, nastáva problém. Ak prúdenie krvi je v niektorom z bodov sťažené, znižuje sa  prívod potrebných látok a živín k orgánom a svalom. Ak je prúdenie lymfy niekde sťažené, potom nemôže dostatočne odvádzať toxíny z tela. Vznikajú BLOKY, ktoré prerastajú do starnutia a chorľavenia. Lebo kam neprúdi energia, tam neprúdi život. 

Zrazu pri dlhodobom sedení a čumení do počitača bez pohnutia sa z miesta niekoľko hodín sa do tváre nedostáva toľko krvi, koľko by sa malo. Žmúrenie ešte viac prívod krvi a odtok lymfy zastaví. Vznikajú opuchy a vplyvom nedostatku prekrvenia zavítajú vrásky či šedivé vlasy. (O vráskach si povieme viac niekedy inokedy 😉 )

Vrásky a šediny sú len vonkajším prejavom, kedy každý na prvý pohľad vidí, kto ako zostarol. 

Na orgánovej úrovni to je napríklad zablokované miesto niekde v tele, v chrbte  či v nohe z dlhého sedenia, šoférovania, státia, nesprávneho držania tela… Krv alebo lymfa nemá dostatok priestoru na to, aby mohla plynule a voľne prúdiť, čo môže mať za následok nedostatočné prekrvenie a prečistenie niektorého z orgánov. A stáva sa z toho domček z karát. Znova, kam neprúdi energia, tam neprúdi život a vzniká priestor na postupné odumieranie. 

V prírode to tak jednoducho funguje. Čo nerastie a nie je vyživované, to začne odumierať. Odtrhneš jablko – uhnije. Odtrhneš kvet – uschne, i keď ho dáš do vázy „na infúzku“.

Tok energie na emočnej a mentálnej úrovni

Tok energie je potrebný nielen na fyzickej úrovni, ale aj mentálnej a emočnej. Slovo emócia pochádza z latinského „emotere“ čo v preklade doslova znamená energia v pohybe alebo po anglicky energy in motion = emotion. Už toto samotné hovorí, že to má prúdiť, hýbať sa a nie byť zadržiavané niekde vnútri. 

Ale – ruku na srdce – nechávame emóciám skutočne voľný priebeh, alebo ich potláčame a tutláme niekde v sebe, len aby sme boli za milučkých a dorbučkých, nikoho sa nedotkli či nedajbože neurazili? Alebo sme na opačnom konci a berieme si slová iných príliš k srdcu a každý zásah do čierneho ukladáme v sebe do pomyselnej zásuvky bolesti?  Aj týmto sa vytvára živná pôda pre tvorbu ďalších blokov – ktoré sa opäť odrazia na všetkých úrovniach zdravia.

A čo myseľ? Aj tá je prítomná v ľudskom tele. Ale je skutočne prítomná? Myslím tým –  žijeme v prítomnom okamihu alebo tým, čo bolo včera, pred rokom, pred desiatimi rokmi? Či tým, čo bude zajtra, pozajtra alebo o rok? Je úplne jedno, či človek myslí pozitívne alebo si nesie v sebe krivdu, alebo či má strach z toho, čo a ako bude, alebo či sa neustále teší na svetlú budúcnosť.

Ak to nie je tu a teraz, tak je to bezvýznamné. 

Čo je však ešte horšie, že ľudia si väčšinou vyberajú z minulosti aj z budúcnosti tú horšiu spomienku či predstavu a neustále si ich omieľajú v hlave ako filmovú slučku, čím opäť vznikajú staré známe bloky, ktoré sa opäť odrazia na každej úrovni zdravia. Navyše a bohužiaľ, u veľa ľudí to je tak, že čím sú starší, tým viac emočnej a mentálnej bolesti si v sebe nesú, pretože nielenže nevypustia to, čo tam už je, ale efektom snehovej gule toho na seba rokmi nabaľujú viac a viac. 

Starnutie a chorľavenie teda z môjho pohľadu nevychádza len z genetickej predispozície, či toho, ako sa stravujeme, v akom prostredí žijeme, či dokonca z karmy, ktorú si nesieme z minulých životov…  Každý z nich má spoluúčasť, ale…

Veľmi veľkú časť máme vo svojich rukách. 

Spomeň si na to, ako si sa hýbal, keď si bol mladý. Pohyb je jedným z kľúčových faktorov zdravia. Nemusíš drtiť svoje telo denne v posilke, ale dopraj si pohyb každý jeden boží deň aspoň 15 minút. Rozhýb sa, rozhýb svaly, krvný obeh, lymfu. Poskáč si na mieste. Choď pešo. Jednoducho sa ponaťahuj práve tam, kde si.

Dopraj svojmu telu, aby sa mohlo citiť dobre, aby sa mohli rozpustiť zatuhnuté miesta a prúdiť životná energia. Nič nerobením sa žiadna prekážka nerozpustí. Žiadna.

Poznám toľko ľudí, ktorí mi povedali, že ich zdravie sa zhoršilo a váha zvýšila po tom, čo prestali chodiť pešo a začali chodiť autom, alebo prestali robiť nejakú inú fyzickú aktivitu, ktorú robili a teraz na ňu „nemajú čas“. Dovoľ mi opäť pripomenúť, čo si hovorí tvoje telo: Ak nemáš ty čas na mňa, tak ani ja ti nedám veľa času.

Ako príklad uvediem aj seba – v období, keď som k sebe nebola pekná, tak sa to prejavilo v tom, že som zrazu nemala takú vitalitu, moje telo akoby zmrandľavelo – nestala som sa tučná, na váhe som možno pribrala kilo-dve, ale skrátka to vyzeralo inak. A nešlo len o vzhľad. To hlavné, čo ma škrelo, že nemám ten pocit pružnosti, sily a výdrže, akú som zvykla mať. Nehýbala som sa = moje telo zlenivelo, začalo sa blokovat. Začala som cítiť pobolievanie tu, stuhnutosť tam… 

S deficitom pohybu nastal aj deficit vypustenia emócií a vyčistenia mysle, čo viedlo k tomu, že na pracovnej úrovni som bola viac vystresovaná a na emočnej úrovni viac podráždená, výbušná či precitlivená. Vnímala som toto obdobie a vedela som, že si za to môžem sama. Poďakovala som svojmu telu, že mi tak jasne ukázalo, že tudy cesta nevede, děvenko… A postarala sa, aby som so sebou začala niečo robiť. 

Vytváranie podmienok pre telo, aby sa dokázalo uzdraviť a byť fit

Niektoré štúdie hovoria, že ľudské telo sa na bunkovej úrovni obnoví za 100 dní, iné štúdie hovoria, že sa obnoví za 7 rokov. Pre mňa nie je dôležité, za koľko, ale to, že sa to dá a prirodzene sa to deje. Jediné čo musím urobiť je vytvárať svojmu telu podmienky, aby to mohlo robiť naplno, či dokonca rýchlejšie. 

A tak sa hýbem. Nie som posilkový typ, ale pohyb mám rada. Čo ma však veľmi baví, je objavovanie, čo všetko som s týmto fyzickým telom schopná spraviť a kam sa posunúť. Doslova sa hrám s telom v pohybe a sledujem, kde ma čo ťahá a ako sa to postupne, každým jedným dňom mení, a uvoľňuje. Ako moja sila aj flexibilita rastie. Ako sa zo dňa a deň cítim lepšie, ako sa mení moje držanie tela, moja chôdza, môj dych, moje vedomie. Je to také to „nič mi nebolo, ale je mi lepšie…“ 

Trénujem stojku na hlave aj mostík. S rastúcou silou si dávam ďalšie méty – napríklad také salto 😀 Kedy ho spravím, nie je pre mňa podstatné. Robím jógu aj kadejaké smiešne pohyby, ktoré síce vyzerajú akoby som nemala všetkých v hlave pohromade, ale koho to zaujíma… Skrátka som ako dieťa, keď som robila čokoľvek, čo mi napadlo. Zavesila sa dolu hlavou, urobila mlynské kolo. 

Určite ste videli niekde na internete, ako 80 ročná babka tancuje tango ako mladica, či robí saltá a premety na hrazde. Alebo ako starý pánko s pekáčom buchiet na bruhu dvíha ťažkú váhu. Prečo to oni dokážu a väčšina ľudí, nielen v ich veku, nie? Odpoveď je jednoduchá, lebo sa nikdy nevzdali a udržiavajú svoje telo fit po celý život, každý deň. Nie preto, že by mali extra genetickú výbavu. 

Alebo prečo 60 ročná dáma, ktorá cvičí tvárovú jogu každý deň, vyzerá lepšie ako mnohé tridsiatničky s botoxom? Áno, tušíte správne…

A čo ostatné zložky zdravia – teda emócie a mysleľ?

Aj tu by som to možno zhrnula do toho, že by sme si mali pripomenúť, ako to bolo, keď sme boli deti. Keď sa zabávať, tak sa zabávať so všetkým – emočne, mentálne, fyzicky, celým svojím bytím. Keď plakať, tak plakať so všetkým – krátko, ale výdatne 😀 a nechať to odísť tu a teraz. Keď sa mi niečo nepáči, prejaviť svoju nespokojnosť a zistiť, čo urobiť pre to, aby sa to zmenilo. Skúšať a objavovať nové veci. Prijímať výzvy. Učiť sa. Čokoľvek sa učiť, lebo učenie je rast. 

Dopriať si nielen fyzický ale aj mentálny oddych – od správ, sociálnych sietí, ľudí, ktorí nás oberajú o energiu. Keď sme boli malí, to všetko sa dialo tak nejako viac automaticky. Správy nás nebavili, mobily sme nemali. Ten, kto s nami nevajboval, s tým sme nechodili von a nebol v našej parte. Ten, s kým bola sranda a bolo o čom hovoriť, to boli ľudia v kruhu. 

Toto vôbec nemá byť nostalgia nad tým, ako to bolo kedysi. Je to len malé pripomenutie toho, že cestou si ľudia ukrajujú z toho, čo im robilo radosť a dobre.

Ako deti sme si nehovoril „Už mi ťahá na 10 alebo na 20 – už to pôjde dolu vodou“. Žili sme najlepší čas svojho života každý deň. Mimochodom, ten najlepší čas života máme vždy tu a teraz, ale tento článok je už dostatočne dlhý na púšťanie sa do tejto rozpravy 😀 Rovnako ako téma stravy 😉 Ale dávam ich obe na pomyselný zoznam. 

A tak teda zhrnutie z môjho pozorovania a skúsenosti

Vek je len číslo a bude narastať. Na teoretickej úrovni je jedno, či by sme sa dožívali 310 rokov alebo 1000 rokov- Telo bude časom tak či tak podliehať prirodzenému opotrebovaniu, akurát v inom merítku. Ja však odmietam plytvať potenciálom žiť dlhšie a hlavne vitálnejšie, hoci len do 80-100 rokov, chcem byť plná života a energie, bez potreby liekov. Dokázať spraviť drep, rozštep či mlynské kolo v každom veku. Vidieť dôvod na úsmev každý deň bez ohľadu na to, čím práve v živote prechádzam. Mať čas pre seba aj v momente, kedy som najviac zaneprázdnená. Dopriať si sladké ničnerobenie bez výčitiek. Jesť pomaly a s chuťou potraviny plné živín. A čo ty? 

Pamätaj, že každý z nás to má vo vlastných rukách. Tou zázračnou pilulkou si jednoducho ty.